(For/n)ever alone - 2. diel
1. 1. 2014
Minule:
„To je fajn,” povedal potichu.
„Prečo?” opýtala som sa sprosto. ‘Veď je to jasné,‘ zanadávala som si v duchu.
- - - - - -
„Hádaj.” Pomaly sa ku mne naklonil a zvážnel. Zavrel oči, ja tiež. Pobozkal ma. Dotkli sme sa perami pier toho druhého, vtom niekto vtrhol do izby – Louisova mama. Pozrela na nás.
„Takže kamarátka, čo? Radšej vás nechám,” gúľala očami. Odišla a zavrela dvere.
„To bolo hlúpe,” povedala som a rozosmiala sa.
“Nevadí, ona to pochopí. Tak pokračujeme?” dodal s nádejou a znova si hrýzol peru.
„Uhm,” zamrmlala som. Nechcela som viac čakať. Odrhrnul mi rukou vlasy z tváre a pozrel mi do očí.
„Milujem ťa,” povedal. Začali sme sa znova bozkávať.
„Hej, mami!” zakričal Louis cestou dole schodmi. Prišla k nemu a niečo s úsmevom povedala.
„Dovidenia,” odzdravila som. Lou ma chytil sa ruku a otvoril vchodové dvere.
„Tak pá,” usmial sa na ňu. Tá len zakývala.
‘Páni, nemôžem tomu uveriť,’ povedala som si vduchu. Prechádzali sme sa po kľudných uliciach Doncastu. Po chvíli som sa otočila tvárou k nemu.
„Hm?” začudoval sa. Potlačila som ho k najbližšiemu múriku.
„Čo je?” opýtal sa znova. Odvrátila som sa, otočila sa vpred a hľadela do prázdna.
“Nič. Rozmýšľam, či toto nie je iba sen. Či som sa len náhodou nezabudla zobusiť z nejakej predstavy.” Ja viem, zbytočne filozofujem.
„Nie je. Myslíš si, že všetko čo sa dialo od júna je iba tvoja fantázia? Pochybujem, to by som..” poznamenal, no nedokončil.
„Poďme spolu niekam. Hocikam,” povedal. Skutočne som mu nerozumela..
„Kam?” rozhodla som sa nakoniec položiť jednoduchú otázku. Hľadela som do jeho krásnych modrých očí ( :3 )
„Kdekoľvek. S tebou je dobre všade.”
„Tak teda, mohli by sme skočiť za ostatnými do štúdia,” navrhla som.
„Myslel som.. jasné, poďme,” zmenil uprostred vety. Rozhodla som sa, že to nechám tak. Vedela som, že chcel byť so mnou sám.
„Je mi to ľúto, chcem sa s nimi iba porozprávať,” povedala som s úprimným smútkom. Skutočne ma to mrzelo.. Postavil sa a chytil ma za ruku.
„Môžem sa ťa niečo opýtať?” Prikývla som.
„Odkedy.. teda, ako dlho ma.. vieš,” zasekával sa. Usmiala som sa.
„Neviem. Proste odkedy som vaše piesne počula prvý krát. Odkedy som ťa spoznala osobne. Si to najúžasnejšie, o čo som kedy mohla zakopnúť,” ubezpečovala som ho. Znova sme sa objímali. Začala som mať pocit, že sme dva tulene.
„Tak poďme,” povedala som po chvíli. Videla som okoloidúcich, ako sa na nás pozerajú. ‘Hádam ho niekto nespoznal, len to nie..’ hovorila som si v duchu. Pozrela som sa na Louisa. Uhádol, na čo som myslela.. Išli sme smerom k štúdiu.
2. kapitola
„Ahojte,“ pozdravila som už na mieste. Boli tam všetci vrátane Jess – sedela v oranžovom kresle.
„Čaute,“ odzdravila späť a pokynula mi rukou, nech si sadnem k nej do vedľajšieho. Usmiala som sa na Louisa a pustila ho. Keď som si sadla, naklonila sa ku mne.
„Tak čo?“ Očividne si všimla, ako som sa na neho pozrela.
„Vydarilo sa to?“ dodala.
„Áno, prečo sme asi boli preč tak dlho?“ usmiala som sa potmehúdsky. Potichu sme sa chichotali.
„Pozeraj, idú skúšať,“ povedala Jessica po chvíli. Odvrátila som sa a sledovala ich. Práve hrali ‘Story of my life’.
“Môžeš na chvíľku, Liam?” zavolala som, keď skončili. Louis sa zatváril sklamane, Liam prekvapene.
„Ehm, samozrejme,“ súhlasil. Prišiel ku mne.
„No?“
„Chcem sa ťa opýtať niečo ohľadom Louisa. Nehovorí o mne niekedy?“
„Či niekedy? Marie, hovorí o tebe, od nášho prvého stretnutia,“ prezradil s úsmevom.
„Mimochodom, choď s ním niekam a porozprávajte sa. Vysvetlila by si mu, že aj keď láska musí byť, mal by sa sústrediť na spev?“
„Ja, no..“ koktala som.
„Och, ďakujem. Vedel som, že sa na teba môžem spoľahnúť!“ povedal a objal ma.
„Okej-okej. Prestaň, bude si ešte niečo myslieť,“ upozornila som ho a ukázala na Louisa, ktorý sa na nás pozeral. Hneď prestieral, že sa rozpráva so Zaynom.
„Vidíš, idem za ním..“ Liam sa otočil k Jess a ja som išla za Louom.
„Povedal si im to?“ šepla som.
„Áno, Niall sa veľmi teší,“ povedal.
„Asi preto, že nikoho nemá, inak neviem.. Ehm, chcem sa s tebou porozprávať. Nejdeme von? Alebo..?“ navrhla som. Prikývol, vzala som ho teda za ruku a žmurkla na Nialla, ktorý nás pozoroval. Už vonku som pozrela na hodinky – bolo pol šiestej. Začala som.
„Vieš, chalani – teda Liam mi povedal, že sa sústredíš na.. iné veci než na spev. Všetkých trápi že si zadumanejší a.. éé..“ jachtala som. Nechcela som ho uraziť alebo niečo podobné.
„Aha, no.. fajn, pokúsim sa to zmeniť,“ potláčal sklamanie. Asi si myslel, že mu chcem povedať niečo.. iné. Ani neviem. Len ma to napadlo, hoci – z akého dôvodu..?
„Čo sa deje?“ opýtala som sa, keď sa dlhšie díval do prázdna. Iba niečo zamumlam. Oprela som sa oňho. Začal fúkať slabý vietor. Otočil sa ku mne a zasmial sa.
„Nemeň nálady, čo si mám potom myslieť?“
„Iba som rozmýšľal.. Potom si sa opýtala, že čo a proste mi to prišlo smiešne,“ vysvetlil.
„Tak okej. Si divný,“ začala som sa smiať tiež. Rehotali sme sa tam ako prvotriedne retardované kone a takto vošli späť do štúdia. Liam sa bozkával s Jessicou, Harry s niekým telefonoval a usmieval sa pri tom ako dilino.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.