(For/n)ever alone - 1.diel
1. 1. 2014
Ahojte. Moje meno je Marie Calderová. Mám sedemnásť, onedlho osemnásť rokov. Mám sestru Eleanor (muhehe :D ) a najlepšiu kamarátku Jessicu Parksovú. Kamarátim sa s ňou už takmer 12 rokov a obe máme rovnaké záujmy. Preto si tak rozumieme.. napríklad, milujeme chlapčenskú skupinu One Direction. Bývame v meste Doncaster v Južnom Yorkshire, čo je v UK. Presne tam žije aj jeden ich člen – Louis Tomlinson.
Jedného dňa sme s Jess stretli v nemenovanej kaviarni celú skupinu – Nialla, Zayna, Harryho, Liama a aj Louisa. Rozprávali sme sa, no nestrhávali pozornosť ostatných. Začali sme sa po čase stretávať častejšie a stali sa z nás dobrí priatelia.
*Pred mesiacom – v júli*
Niekedy začiatkom júla padla z Liamovej strany pre Jessicu otázka. Dôležitá otázka.. ak by Jess nepovedala „áno“, dnes by sa nediali všetky tie veci.. začali spolu chodiť.
*Dnes*
„Ahoj,“ pozdravila som, keď sme s Jessicou prišli na naše časté stretávacie miesto – kaviareň na Maddisonlight 6. Bolo tam útulno, príjemná vôňa kávy a čokolády ma vždy omámila.
„Čau, ako?“ pozdravil Liam a postavil sa, že objíme Jess.
„Hm? Vpohode,“ dala mu pusu na líce.
„Jessica? Poď so mnou vedľa, chcem ťa o niečo poprosiť,“ povedal Louis.
„Len nič.. také,“ žmurkol naňho Liam. Spolu odišli Jess a Lou o stôl ďalej a niečo očividne riešili. Po chvíli sa vrátili.
Jess do mňa nenápadne drgla.
„Poď na WCko,“ šepla mi. Šli sme teda.
„No?“ zahundrala som už na mieste.
„Viem, že máš Louieho zo všetkých najradšej. Požiadal ma, aby som mu dala tvoje číslo, keď už som si vymenila svoje s Liamovým. Chápeš..“
„Čo? On.-on.. páčim sa mu?“ žasla som pri Jessicinom prikyvovaní.
„Nie! To nemôže byť pravda!“
„Ale je! Áá!“ zajačala od nadšenia.
„Áá! Asi umriem od radosti,“ opätovala som jej zvysk
Vrátili sme sa k nášmu stolu. Nemohla som sa ubrániť poškuľovaniu po Louovi a retardovaným úškrnom. Nič som nevnímala, rozmýšľala som, čo si mám o tom myslieť. Skutočne mám Louisa veľmi rasa, sme výborní priatelia. No že je medzi nami niečo viac..? Dívala som sa naňho. ‘Prepána,’ horela som zvnútra. ‘On sa na mňa tak zlato pozerá.. Krava! Odkloň zrak! ..ale keď to sa nedá!‘ prekonávala som sama seba. Náhle sa nakoniec otočil on a začal sa rozprávať s Harrym.
„Čo asi riešia?” ťukla som slabo do Jess.
„Hm? Netuším, asi teba, Mar!” šepla mi nazad a usmiala sa. V duchu som rozmýšľala, prečo asi Louis odvrátil pohľad. ‘Asi nevie, že viem niečo o tom,‘ povedala som si nakoniec.
„Tak, my už pôjdeme,” povedal Niall o chvíľu neskôr.
„Éé, Nialler. Rád by som si ešte niečo vybavil,” povedal Louis a obrátil sa na ostatných. “Nevadilo by, ak by ste ma počkali v štúdiu? Trocha to potrvá.” Všetci prikývli, tak sa odpojil a vyšiel von. Ja a Jess sme šli zaplatiť za kávu. Keď sme sa odvrátili od baru, chalani tam už neboli. Vyšli sme von.
Pred kaviarňou sedel Lou s rukami vo vreckách. Keď som mu zakývapa, postavil sa.
„Ehm.. Marie, chcem sa s tebou porozprávať. Osamote, ak môžeš,” oslovil ma prosebne. Pozrela som na Jess.
„Vpohode, ešte sa stretneme. Pá,” potvrdila rýchlo. Otočila som sa späť na Louisa a usmiala sa.
„Takže, hovor,” vyzvala som ho, keď chvíľu nič nevravel.
„No,” vydýchol. Príjemný vánok mi odfúkol ofinu nabok a čierne vlasy mi v ňom viali.
„Myslím si, že už ti to Jessica povedala, ale.. radšej poď,” potlačil ma na lavičku. Sadla som si a čumela naňho. Slabo som zaškúlila.
„Už sa mi dosť dlho páčiš. Od začiatku,” vykĺzlo z neho. Užasnuto som pozerala do prázdna. ‘On.. vážne to povedal,‘ tešila som sa v duchu.
“Viem, asi to máme rozdielne, rozumiem..” bolo mu v hlase cítiť sklamanie. Pomaly vstával, no chytila som ho za ruku.
“Nie! Počkaj, práve naopak,” povedala som bleskovo.
„Takže, ty ma tiež..?” usmial sa neisto.
„Áno, Louis.” Vlasy som si prehodila na jedno plece.
„Som rád, môžem?” opýtal sa ma.
„Uhm,” zamrmlala som s úškrnom. Objal ma. Pevne som ho držala a na nič nemyslela. Potom ma pustil a postavil sa.
„Môžeme ísť.. ku mne?” Na moment zaváhal.
„Samozrejme,” prikývla som ‘Áno, mám to!‘ jasala som vo svojich myšlienkach. Šli sme cez park na autobusovú zastávku. Stále pofukovalo. Posadili sme sa na sedačku v malej búdke, ktorá bola studená aj napriek tomu, že bol horúci augustový deň.
„No, ako sa máš?” povedal po istom čase Louis, pohľad odlepil od hladkého chodníka a prilepil ho na mňa.
„Teraz? Skús hádať.”
„Netuším, povedz,” pozrel naspäť do zeme.
„Úžasne,” usmiala som sa nenútene. „Teraz už úžasne.” Vyznelo to tajomne, ako som chcela. Pozrel na mňa úkosom. Práve nám prišiel autobus, postavili sme sa teda a nastúpili dovnútra. Znova som si upravila vlasy. Koniec koncov – je to môj zlozvyk, ak to tak môžem nazvať.
„Louis?” ozvala som sa zrazu. Ani neviem, prečo.
„Hm.. čože?” Očividne som ho vytvrhla z myšlienok.
„Ja len, že či je to ešte ďaleko.” Poprezeral si ma.
„Nie je to jedno, ak sú dvaja ľudia, ktorí sa.. majú radi spolu?” vyhlásil nakoniec.
„No.. je,” objala som ho teraz ja.
„Milujem ťa,” šepla som nebadateľne. Louie ma chytil jednou rukou okolo pása a druhou sa držal tyče. Neviem, akú to malo príčinu, ale začala som potichu plakať.
„Čo je?” odtisol ma trochu. Potiahla som nosom.
„Nič, som len hrozne.. teším sa,” povedala som nesúvisle, no zdalo sa, že mi rozumie až veľmi dobre.
„Usmej sa!” zašepkal, utrel mi slzy. Takto sme sa pučili do konca cestky. Potom sme zastali a vystúpili.
Vonku sa mi trocha zakrútila hlava – oproti tej ‘tme‘ v autobude bolo vonku nesmierne oslepujúco.
„Pozor, ešte spadneš,” zasmial sa Louis.
„Pff..” zahuhňala som. „Počuj, nečakala som, že budeš taký..” zastavila somm sa. Nevedela som prísť na správne slovo. „..úprimný od začiatku.” Pripadala mi to čudné.
„Myslíš tým..?” nabádal ma.
„Myslím tým, že som nečakala skutočnosť, že mi hneď povieš všetko narovinu. Tak priamo.. tak nádherne.” Ja viem, dosť trepem.
„To bude tým, že je to pravda. Skutočne ťa milujem a ak aj ty m§a, nemali by sme na nič čakať. Poznáme sa dosť dlho,” povedal stručne. Jeho ráznosť ma ubíjala, bolo to neskutočne sexy. Nezmohla som sa než na krátky úsmev a nezrozumiteľné zamumlanie.
Zastali sme pri peknej zelenej bráne za ktorou sa rozprestieral chodníček. Smeroval k zeleným dverám domu. Louis otvoril bránku. Prešli sme cez chodník a vošli do predsiene jeho domu.
„Tak, sme tu,” povedal Lou s úsmevom. Sadla som si na skrinku s topánkami a vyzula sa. Prechádzali sme okolo kuchyne, kde za sporákom stála žena. Usúdila som, že to bude jeho mama.
„Ahoj, mám tu kamarátku. Prosím, neruš nás,” pozdravil Louis.
“Samozrejme,” pritakala žena, ani sa neobzrela.
„Dobrý,” odzdravila som nahlas. Vyšli sme hore schodmi a vstúpili do priestrannej izby. Bol tam malý pásikavý modro-biely gauč. Sadla som si naň.
„Chcem ti niečo dať,” povedal Lou a vytiahol z poličky nejaké Cdčko. Podal mi ho. Pozrela som sa naň, bolo to ich najnovšie album. ‘Midnight Memories,‘ prečítala som potichu.
“Ďakujem,” poďakovala som s úsmevom na tvári.
„Pozri sa dovnútra,” nabádal ma a otvoril mi ho. Bol tam nejaký papierik – odkaz. Bolo na ňom napísané: ‘Budeš so mnou chodiť, Marie?‘ a podpis. Neverila som vlastným očiam. Mohla som to síce čakať, myslela som si ale že by to bolo nevhodné, alebo čo.. ‘Vážne to chce.. Louis Tomlinson chce mňa,‘ hovorila som si v duchu. Šalela som z toho.
„Tak?” pozrel na mňa Louie s nádejou v hlase a hrýzol si dolnú peru. Chvíľu som váhala, ani neviem prečo.
„Hmm..” naschvál som to naťahovala.
„Áno,” povedala som nakoniec. Bolo mu v očiach vidieť radosť.
„To je fajn,” povedal potichu.
„Prečo?” opýtala som sa sprosto. ‘Veď je to jasné,‘ zanadávala som si v duchu.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.